Kým kultúra na Slovensku viac než dva roky prakticky bojuje o prežitie, Trenčín zažíva vďaka titulu EHMK diela svetových autorov a autoriek.
Umelec a kurátor Jaro Varga ich prináša do rozličných verejných priestorov, kde ich ľudia neočakávajú: na autobusovú stanicu, do nemocnice, domova dôchodcov aj rovno na stoly mestského úradu.
Kritické reakcie od ľudí aj odmietnutia v štátnych inštitúciách vníma pozitívne. „Predpokladám, že napríklad krajský súd by nemal nič proti tomu, keby sme pred ním vysadili záhon karafiátov. Ale pri súčasnom umení, ktoré kriticky narába so spoločenskými témami, si nemohli byť istí tým, aké reakcie to vyvolá, a preto nás radšej odmietli,“ hovorí Varga.
V rozhovore sa rozprávame o tom,
s akým umením vyrastal v rodnom Trebišove;
akých svetových autorov a autorky pritiahol do Trenčína;
s akými argumentmi diela umelcov odmietli v budove Slovenskej pošty;
a čoho sa ako umelec obáva v súvislosti s politikou ministerky Šimkovičovej a premiéra Fica.
Pochádzate z Trebišova. Ostalo vám v pamäti z detstva nejaké dielo vo verejnom priestore, s ktorým ste sa stretávali?
Na prvú by som povedal, že k umeniu som sa dostal práve preto, lebo Trebišov bol totálne kultúrne podvyživeným mestom.
Nielenže si takmer nič vizuálne zaujímavé z tej doby nepamätám, ale v tom čase ešte neexistovala ani len debata o tom, čo je verejný priestor a ako by mohol vyzerať. Ten pojem som počul až niekedy na vysokej škole, keď som videl aj prvé relevantné umenie. Práve absencia umenia v detstve a mladosti ma k nemu priťahovala.
Ale niečo tam asi muselo byť, lebo umenie do architektúry a verejného priestoru sa v 60. – 80. rokoch robilo prakticky plošne.
Áno, samozrejme. Iba si nespomínam, že by som nejaké dielo obdivoval, ale určite nejaké okolo mňa boli, len som ich nevidel. K jednému konkrétnemu som sa dokonca vrátil vo svojej tvorbe. Bola to socha ženy, matky, ktorá je umiestnená pred základnou školou na ulici M. R. Štefánika.
Ako dieťa som ju považoval za Pannu Máriu, hoci je to svetský motív. V rámci festivalu umenia, ktorý organizovala galéria Koniareň, som ju pred pár rokmi otočil o 180 stupňov, aby sa pozerala do vnútra inštitúcie, pred ktorou stojí, a nie smerom von. Ale bola to len krátkodobá intervencia – dnes sa už opäť pozerá „správnym smerom“.
V posledných rokoch mnohé iniciatívy a galérie mapujú diela z tohto obdobia, hľadajú autorov, skúmajú ich, prehodnocujú, čo dobré medzi nimi je. Máte k týmto dielam z 2. polovice 20. storočia vzťah?
Registrujem tieto iniciatívy; veľmi sa mi páčila napríklad kniha Liečba sochami o tvorbe Juraja Gavulu. Aj z nej je zrejmé, že v tom čase vznikali diela, ktoré išli nad rámec zadaní a ktorých cieľom nebolo len niesť vyžadovaný politický odkaz.
Ale musím sa priznať, že oveľa viac ma zaujíma a vyrušuje súčasnosť než minulosť. Diela, ktoré do dnešného verejného priestoru nepatria alebo ktoré by si zaslúžili nejaký komentár.
Napríklad?
Nedávno som bol v Levoči. V centre
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.
Máte už konto?
Read the full article at Denník N →
SK