Služba hodnotám nie je otázkou okolností. Je otázkou princípu, povedala prezidentka Čaputová v príhovore po udelení čestného doktorátu na Európskom univerzitnom inštitúte vo Florencii.
Dnes sa uzatvárajú roky štúdia, disciplíny a tvrdej práce. Opúšťate jednu z popredných svetových škôl správy vecí verejných v čase, keď otázky demokracie, líderstva a medzinárodnej spolupráce len málokedy pôsobili dôležitejšie ako dnes.
Počas štúdia ste sa učili, ako fungujú inštitúcie, ako vznikajú verejné politiky a ako moc ovplyvňuje naše spoločnosti. To všetko je dôležité. Dnes by som však rada hovorila o niečom, čomu sa venuje oveľa menej pozornosti. O človeku, ktorý stojí za tým všetkým.
Jednou z najpodivnejších vecí na verejnom živote totiž je, že čím hlučnejší je svet, tým dôležitejšie sa stáva ticho.
Ako prezidentka som slúžila svojej krajine v období viacerých kríz. Pandémie. Plnohodnotnej vojny v susednej krajine. Politickej nestability. Vyhrážok smerovaných mne a mojej rodine. A neustáleho prúdu rozhodnutí, očakávaní, kritiky a hluku.
A predsa sa niektoré z najdôležitejších momentov tých rokov odohrali v úplnom tichu.
Nie na stretnutiach. Nie pred kamerami. Ale osamote. V snahe porozumieť vlastným emóciám a motiváciám skôr, než urobím rozhodnutia, ktoré ovplyvnia milióny ľudí. V snahe rozlíšiť medzi reakciou ega a rozhodnutím zakotveným v hodnotách. V snahe zostať v spojení s hlbším zmyslom služby.
Táto skúsenosť ma naučila niečo neočakávané. Najväčšie výzvy líderstva sa často neodohrávajú okolo nás. Odohrávajú sa v nás.
A možno to isté platí aj pre demokraciu.
Keď tu dnes stojím vo Florencii, považujem túto myšlienku za mimoriadne významnú. Pred viac ako päťsto rokmi sa toto mesto stalo jedným z kolísok renesancie. Renesanciu si často pripomíname pre jej umenie, architektúru a vedecké objavy. No možno jej najväčší prínos spočíval v niečom hlbšom.
Zmenila spôsob, akým ľudia vnímali samých seba. Pozvala ich znovuobjaviť ľudskú dôstojnosť, tvorivosť a potenciál. Položila zásadnú otázku: Čo znamená byť človekom?
Dnes si kladiem otázku, či nepotrebujeme novú renesanciu. Nie preto, že by nám chýbali vedomosti. Nie preto, že by nám chýbali technológie. Nie preto, že by nám chýbala moc. V mnohých ohľadoch ich máme viac než ktorákoľvek generácia pred nami. A napriek tomu mnohé spoločnosti zápasia s vážnymi problémami.
Dôvera sa stáva krehkou. Polarizácia sa prehlbuje. Úzkosť sa stáva určujúcou skúsenosťou mnohých ľudí.
Naučili sme sa meniť svet. No menej úspešní sme boli v porozumení sebe samým. To je jeden z veľkých paradoxov našej doby.
Pokrok nám dal mimoriadne nástroje na premenu vonkajšieho sveta, no často nás zanechal opustených vo vlastnom vnútri. Ak nebudeme úspešnejší pri riešení tejto vnútornej ľudskej krízy, demokracia bude vážne ohrozená. Pretože tlaky, ktorým dnes demokracia čelí, nevychádzajú len z politických systémov. Vychádzajú z ľudskej podstaty.
Žijeme v dobe zrýchľujúcich sa zmien, neustáleho toku informácií a nepredvídateľných dôsledkov umelej inteligencie. Budúcnosť sa mnohým javí čoraz menej istá. A to v ľuďoch vyvoláva hlboký pocit neistoty. Ľudia prirodzene hľadajú bezpečie. Ale aj spolupatričnosť. Zmysel. Orientáciu. Keď tieto potreby zostávajú príliš dlho nenaplnené, stávame sa zraniteľnejšími voči jednoduchým odpovediam. Voči tým, ktorí sľubujú poriadok výmenou za zložitosť.
Vystrašení a izolovaní ľudia len ťažko dokážu spravovať slobodnú spoločnosť.
Namiesto toho sú ochotní vymeniť časť svojej slobody za prísľub istoty, ktorý ponúkajú autokrati. A možno jednou z najväčších chýb, ktorých sa môžeme dopustiť, je odpovedať na strach pohŕdaním. Demokraciu neposilňujeme tým, že ponižujeme tých, ktorí sa boja. Posilňujeme ju tým, že ľuďom pomáhame cítiť sa videní. Počutí. A pochopení.
Demokracia stojí na pozoruhodne nádejnom predpoklade. Že ľudia dokážu žiť slobodne. Rešpektovať odlišnosť. Deliť sa o moc. Riešiť konflikty bez násilia. A prijať, že nikto z nás nevlastní celú pravdu.
Myslím si, že venujeme veľa času skúmaniu demokracie okolo nás a príliš málo času skúmaniu demokracie v nás.
Preto by sme si mali položiť otázky: Nakoľko sme demokratickí vo vlastnej mysli? Ako reagujeme na neistotu a odlišnosť? Stávame sa zvedavými alebo defenzívnymi? Hľadáme porozumenie alebo víťazstvo? Počúvame alebo len čakáme, kým príde rad na nás?
Môžu sa to zdať ako osobné otázky. Ja verím, že sú to aj otázky demokratické.
Keď som vstúpila do verejnej funkcie, najväčšou výzvou bolo zostať sama sebou. Pretože stratiť samu seba kvôli funkcii by bola jedna z najväčších strát, aké si viem predstaviť. Svojej krajine som slúžila v období kumulujúcich sa kríz. No žiadna z týchto okolností, akokoľvek náročná, nemohla ospravedlniť opustenie demokratických hodnôt, ktorým som sa zaviazala slúžiť. Pretože služba hodnotám nie je otázkou okolností. Je otázkou princípu. Ťažké časy skúšajú naše hodnoty. A odhaľujú ich. Moc odhaľuje, kým sme.
A časom som pochopila, že líderstvo nie je len o vedení krajiny, inšt…
Read the full article at Denník N →
SK