Kristína Buchelová je lesba a kresťanka. Kým verejne začala hovoriť o tom, že sa to nevylučuje, prešla si dlhú cestu.
Od celibátu cez vyčlenenie z kresťanskej skupiny a výčitky za vzťah so ženou až po účasť na Svetových dňoch mládeže, kde jej strhávali dúhovú vlajku.
Prečítanie tohto rozhovoru vám zaberie približne 22 minút.
K textu sa môžete aj vrátiť, stačí si ho uložiť na čítanie neskôr cez piktogram záložky v hornej časti obrazovky.
Rozhovor je rozdelený na tieto časti:
„Kým si v celibáte, nie je to hriech“
„Stratila som veľa blízkych ľudí“
„Otec ma pochopil hneď, mama krátko nato“
Strhnutá dúhová vlajka aj objatia
„Boh tvorí mosty“
„Kým si v celibáte, nie je to hriech“
Ako ste vieru prežívali v detstve?
Moje detstvo prežité v Žiline bolo rozmanitejšie v tom, že som napoly Albánka. Polovica rodiny sú moslimovia. Moja mama uverila v kresťanskú vieru, až keď prišla na Slovensko. Do katolíckeho kostola sme začali chodiť, keď som mala sedem rokov. Vtedy ma aj pokrstili.
Vieru som brala ako bežnú súčasť života, aj keď som úplne nerozumela obsahu omší.
Neskôr som začala chodiť na evanjelické kresťanské tábory, kde vieru podávali zrozumiteľnejšou formou. Videla som tam veriť mladých ľudí, čo vo mne prebudilo túžbu aktívnejšie hľadať Boha a zapájať sa do služby.
Bola som v podstate v oboch cirkvách. Každá mi dávala niečo iné a zaujímavé – evanjelická zrozumiteľnosť a komunitu, katolícka tradíciu a spojenie s mojím sídliskom. Angažovala som sa v oboch.
Čo pre vás viera znamenala v puberte?
Začalo to byť náročnejšie, lebo som si uvedomovala, že sa mi páčia ženy, prežívala som prvé zamilovania.
Spočiatku – asi od dvanástich rokov – som svoju sexualitu vnímala ako niečo prirodzené. Mám rada blízke vzťahy a je pre mňa ľahké sa zamilovať a prejavovať lásku. Povedala som to najprv kamarátom, ktorí to vzali fajn. Problémom to pre mňa začalo byť, až keď som začala veriť viac.
Môj vzťah s Bohom silnel a bola som viac aktívna, no zároveň som si uvedomovala svoju sexualitu a dualitu toho, ako na ňu budú reagovať kamoši z kostola alebo čo si o tom myslí Boh.
Náročnejšie to začalo byť, keď som mala 15 rokov. Vtedy som to začala postupne riešiť aj s mojou biblickou skupinkou z evanjelického kostola, kde sme sa stretávali každý týždeň. Vyvolalo to vo mne strach a otázky, či ma prijmú a či budem môcť byť ďalej taká ako predtým.
Bolo to náročné aj preto, že som viedla rôzne skupinky v katolíckej cirkvi na svojom sídlisku.
Niekedy som mala pocit, že žijem dva životy. Oni nevedeli o mojej orientácii a ja som im hovorila, ako ísť za Bohom. Vtedy sa mi tieto dva svety nedali úplne spojiť.
Keď som to neskôr povedala svojej vedúcej skupinky, jej prvá reakcia bola, že je to hriech, že žijem v klamstve, že Boh ma z toho vie uzdraviť a že každý máme nejaký kríž, ktorý si nesieme.
Bolo to veľmi náročné na spracovanie. Bola som v cirkevnom opare, v počiatočnom zamilovaní do Boha. Rozhodla som sa teda ísť celibátnou cestou, ako mi odporúčali, lebo som vnímala, že oni predsa vedia lepšie, keďže sú v cirkvi dlhšie.
Ako si mám predstaviť moment, keď ste sa zverili vedúcej biblickej skupinky? Jej slová mi pripadajú dosť kruté, ale nebol som pri tom. Bolo to s úsmevom? Bolo to s pochopením, so súcitom?
Bol tam súcit. Plynulo to z dôvery. Skupinky sme mali už možno dva roky. Cítila som, že jej to môžem povedať. Obsah tých slov a výsledok však bol náročný. Chýbalo mi úplné pochopenie.
S podobnou reakciou som sa stretla u viacerých ľudí z cirkvi, ktorým som to povedala – opakovali, že Boh ma síce miluje takú, aká som, ale moje hriechy a činy už nie sú v pohode. Že sa tak môžem cítiť, ale nemôžem to praktizovať.
To však vytvára paradox medzi osobnosťou a identitou, že môžem niečo cítiť a myslieť si, a zároveň to nerobiť. Už z psychologického hľadiska to bolo veľmi náročné.
Ak som zlyhala, už som sa o tom s vedúcou nebavila, bolo ťažké zdieľať sa. V celibáte som bola tri roky počas formujúceho obdobia dospievania.
Keď sa povie celibát, zvyčajne sa to chápe ako zdržanie sa sexuálnej činnosti. Z vášho rozprávania mi to však pripadá ako zákaz všetkého – držania sa za ruky či bozkávania sa.
Snažila som sa
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.
Máte už konto?
Read the full article at Denník N →
SK