Narodili sa na Slovensku, ktoré formovali najmä Smer a štvornásobný premiér Robert Fico. Majú dvadsať rokov a na svet prišli zhruba v rovnakom čase, keď táto strana po prvý raz zvíťazila v predčasných parlamentných voľbách. Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ich zastihla v šiestej triede, pandémia komplikovala ich prijímacie pohovory na strednú školu a vojnu na Ukrajine zažívali ešte pred maturitou.
Dnešné dvadsiatničky a dvadsiatnici narodení v rokoch 2005 a 2006 narážajú na mnohé globálne krízy, ale aj špecifiká slovenskej spoločnosti.
„Veľa mojich kamošov chce ísť odtiaľto preč. Veľa ich už odišlo. A nielen mladých, lebo ja sa celý život stretávam najmä so staršími ľuďmi a všetci sú preč. Odišli a zrazu som tu zostal nejako sám. Ani ja tu teraz nechcem zostať,” vraví Felix, ktorého prednedávnom prijali na štúdium do Holandska.
Na jeseň sa sťahuje, pretože na Slovensku mu čoraz menej vecí dáva zmysel. Niektorí z nich si však neodpustia kritiku do vlastných radov. „Musím povedať, že moji rovesníci sú dosť leniví,“ myslí si Rebeka. Nepozdáva sa jej, že mladí ľudia len zriedka hľadajú prácu, a má pocit, že žije v spoločnosti, ktorú nemá kto potiahnuť vpred.
Denník N sa rozprával s viacerými dvadsiatnikmi, prináša ich príbehy a pohľad na Slovensko z ich perspektívy.
Lívia: Odísť môže byť plus. Len sa sem potrebujeme vrátiť
„Odkedy si pamätám, stále tu boli nejaké kauzy. Naopak, v skutočnosti si nespomínam na obdobie, keď by sa nič neriešilo. Politické kauzy sú vlastne pre mňa súčasťou života,“ bilancuje dvadsaťročná Lívia. „Trochu desivé bolo, keď som si prednedávnom uvedomila, že ma už vlastne vôbec neprekvapujú a striedanie jednej kauzy inou beriem ako striedanie ročných období. Potom som pochopila, že to je asi dôsledok toho, že žijem na Slovensku.“
Lívia sa narodila v decembri 2005. V tom istom roku začal po niekoľkoročných prípravách v Pezinku fungovať Špeciálny súd, ktorý bol predchodcom Špecializovaného trestného súdu. Spolu s Úradom špeciálnej prokuratúry mal za úlohu rozhodovať o trestných činoch organizovaného zločinu, najzávažnejších trestných činoch finančnej, majetkovej kriminality a korupcie.
Ani po dvadsiatich rokoch však stav korupcie nie je uspokojivý. V najcitovanejšom rebríčku vnímania korupcie (CPI) a jeho predchádzajúcich verziách vidno skokové prepady a miera celkového posunu smerom k lepšiemu vnímaniu je len malá. V roku 2005 malo Slovensko skóre 43 zo sto bodov. V roku 2025 má skóre 48. Ide o najnovšie štatistiky už odrážajúce zásahy do právneho štátu, ktoré priniesla štvrtá Ficova vláda. Na porovnanie – Česko malo v roku 2005 skóre rovnaké ako my, teda 43, vlani však ich skóre vystúpilo na 59.
Dôsledky korupcie si Lívia uvedomila ako dvanásťročná. Vtedy navštevovala šiesty ročník na základnej škole a vo Veľkej Mači zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. „Bol to moment, keď som si uvedomila, čo korupcia robí so spoločnosťou a s ľudskými životmi. Predtým to bolo pre mňa veľmi abstraktné. Vražda bola moment, keď sa aj pre mňa veľa zmenilo a svojím spôsobom to bol aj koniec detstva.”
Infografika N – Soňa Ševčíková
So spolužiakmi sa v škole o situácii veľa rozprávali, nosili odznaky #AllforJan. Spätne vníma, že niekde v tom čase sa začal rodiť jej aktivistický prístup. „To, čo sa stalo, bolo a je hrozné, na druhej strane vnímam aj to, že to bola udalosť, ktorá mnohých ľudí prebudila, donútila konať alebo sa aspoň usilovať o to, aby sme tu mali lepší život pre všetkých.” Dnes je aktívna vo viacerých projektoch a organizáciách, napríklad Rozvoj mladých, Slovenská debatná asociácia či Chcem tu zostať.
Aktuálne študuje politológiu a medzinárodné vzťahy na Masarykovej univerzite v Brne. Rozhodovanie, či bude študovať na Slovensku alebo v zahraničí, bolo pre ňu náročné. „Nechcela som byť ďaleko od rodiny a Slovensko mám úprimne rada. Lenže na Slovensku nie je možnosť študovať politológiu a medzinárodné vzťahy spolu, nakoniec som sa rozhodla, že to pôjdem skúsiť.”
Lívia nie je rada, keď sa na študujúcich v zahraničí automaticky hľadí ako na niekoho, kto to so Slovenskom vzdal. „Ak by sme všetci študovali na Slovensku, mali by sme iba jeden vzorec a boli by sme zaseknutí v tom, čo poznáme. Takže mám pocit, že keď mladý človek ide do zahraničia na štúdium, na stáž alebo za prácou na niekoľko rokov, môže to byť plus. Len sa sem potrebujeme vrátiť. A práve to je kľúčový moment aj pre mňa, že sa v určitom bode chcem vrátiť domov.”
Podľa Lívie jej rovesníkom najviac škodí polarizácia a neistota. „Žijeme to, že všetko je každú chvíľu inak, zákony sa nesmierne menia, spoločenská aj politická situácia je nestabilná. Nedá sa predpokladať, ako veci budú vyzerať nieže za tri roky, ale za tri mesiace. Takže všetci žijeme v neistote. Ani pre usadeného človeka, ktorý už má prácu a zázemie, to asi nie je ľahké, ale pre nás mladých, čo sa ešte len hľadáme a mnohí ešte ani nevedia, kam smerujú, je takáto neistota dosť skľučujúca.“
Felix Karásek. Foto – archív F. K.
Felix: Ani ja tu teraz…
Read the full article at Denník N →
SK