I 'm scared , and that 's the problem .

Bojím sa a to je ten problém – tieto slová sú srdcom jednej z najdôležitejších osobných príbehov, ktorá sa rozvinula v rámci maďarskej scény slam poetry. Autorka, ktorá v roku 2021 stala sa prvou ženou, ktorá vyhrala majstrovstvá Maďarska v slam poetry, opisuje svoju cestu ako kouča a mentorka pre nových majstrov, ktorí sa pripravujú na majstrovstvá Európy a sveta. Jej príbehy a výzvy, ktoré zdieľa s ostatnými ženami, ukazujú, ako sa násilie a nedôvera prejavujú v drobnostiach, ktoré často prechádzajú nepozorované.

V roku 2024 sa situácia zmenila. Keď autorka znova vyhrala žena, príprava pre nové účastníkov sa zmenila. Kde doteraz koučovanie zahrnovalo technické aspekty, texty a prejav, teraz sa objavili nové dimenzie. Pri práci s ženami začala autorka vnímať, ako sa jej podobné pochybnosti prejavujú – či si to zaslúžia, či tam patria, či sú dostatočne dobré. Tieto otázky sa stali prejavom násilia, ktoré sa neukazuje úderom, ale postupným posúvaním hraníc, čo viedlo k tomu, že ženy sa začali obmedzovať, uhladzovali vety, nechceli byť „škaredé“ alebo „previele“.

Na javisku, v šatni, v poézii žien sa začali objavovať znaky, ktoré ukazovali, ako sa ženy samotné spochybňujú. To vedlo k vzniku monológu, ktorý autorka začala používať na scéne, keď videla, že ženy spochybňujú samy seba. Monológ znie: „Pozri sa na všetkých tých mužov, ktorých vidíme vystupovať, skápať do reči, hovoriť o svojom umení. Počula si už od nich, že by sa každú sekundu pýtali sami seba, či si to zaslúžia? Nie. Tieto otázky si kladieš preto, lebo ťa to svet naučil. Naučil ťa nebyť problémom. Ja chcem, aby si bola problémom. Máš tu miesto. Máš čo povedať. Si tu preto, lebo si na tom pracovala. Ženskosť nie je iba jemnosť. Ženskosť je to najtvrdšie, čo môžeš byť vo svete, ktorý ti odjakživa hovorí, ako sa máš správať, hovoriť, vyzerať, kam patríš a kam nie. Vo svete, kde ťa stále spochybňujú.“

Autorka tento monológ považuje za dôležitý a snaží sa žiť podľa jeho princípov. Jej slová ukazujú, ako sa ženská identita a výraz v umení stretávajú s sociálnymi očakávaniami a stereotypmi. Jej výzvy sú zamerané na to, aby ženy si uvědomovali, že ich prítomnosť a hlas majú význam, a že ich otázky o vlastnej hodnote sú výsledkom spoločenského tlaku, nie ich vlastnej nedostatočnosti.

Zároveň ukazuje, ako sa ženské umenie a výraz v slam poetry rozvíja, a ako sa s tým spája boj proti násiliu, ktoré sa prejavuje v psychologických a emocionálnych formách. Jej príbehy a výzvy sú súčasťou širšej diskusie o rovnoprávnosti, výraze a identity žien v spoločnosti. Jej slová a prax ukazujú, ako sa ženy snažia otočiť výzvy, ktoré im spoločnosť kladie, na silu a dôveru v seba.

Jej príspevok ukazuje, ako sa výraz žien v umení stáva prostriedkom pre konfrontáciu s týmito výzvami a ako sa s tým spája výzva k sebadôvere a odporu proti spoločenskému tlaku. Jej slová a prax sú zamerané na to, aby ženy si uvedomovali, že ich prítomnosť a hlas majú význam, a že ich otázky o vlastnej hodnote sú výsledkom spoločenského tlaku, nie ich vlastnej nedostatočnosti.